Tááákže. Čo je toto? To je taká vec, ktorú som začala písať pred dvoma rokmi cez leto a úspešne som skončila asi pred dvadsiatimi minútami. Úspešne ako úspešne, už som z toho začínala byť zúfalá. Zároveň je to môj vianočný darček pre vás, aj keď to nie je veľmi vianočné. Snáď poteší, kapitola sa nepodarila. :D
Prečo Andromeda? Pretože je jej málo a pretože s Tedom sú rozkošní. Zároveň je dosť málo aj obrazového materiálu, preto som obzvlášť hrdá na moju avatarovú prílohu v každej časti. Pôvodne som mala len ten avatar, ktorý vidíte naľavo a väčšinu tých zvyšných som vlastne našla relatívne nedávno. Späť k veci, keď sa nad tým zamyslíte, Andromeda je vlastne megaskvelá! Nebudem hovoriť, že som sa v tom definitívne neutvrdila až počas písania tejto veci, ale...je. Rozhodne silná osobnosť. A Rowla nám vlastne nepovedala, čo sa s ňou stalo, tak mám vlastný koniec. Myslím, že pri čítaní si všimnete, ktoré časti sú odpísané z HP7, snažila som sa chronologicky riadiť podľa toho a vsunula som tam aj tú ich mučiacu scénu, ktorá bola v HP7 len spomenutá, ktorú by som tam nedala, ak by som to písala čisto podľa seba. Ešte som odpísala, ten Harryho dialóg, keď je u nich a ešte rádiové vysielanie. Ťak. (: A ako vždy, opäť som plne schopná kompletne skritizovať vlastné dielo, hlavne začiatok a koniec. Niektoré časti v strede sa mi páčia, to si uznám. Niektoré nie, tie po sebe radšej ani nečítam. Tie chyby (nemyslím gramatické, ak tam sú gramatické, mali by to byť len preklepy, ktoré som si nevšimla.), ktoré som tam spravila, som sa dnes snažila trochu napraviť, no neviem, či mi to vyšlo a taká Foxie, ak to bude čítať, ma určite zotne. Za niečo. :D Ten koniec...ľudiááá, ospravedlňujem sa za jeho kvalitu, ale ja už som to jednoducho skutočne chcela skončiť! :D A je tam jedna taká vec, ktorú by som vám tu teraz rada objasnila, no bolo by to ľahko spoileroidné, takže, ak to niekto podotkne, dodatočne vysvetlím v komentároch. Ak sa to niekomu bude chcieť celé čítať, bude mať môj obdiv. Chvíľkový, nič netrvá večne. Takže... pre vás od Nell. Želám nádherné Vianoce, miláči! (:
Čo mojej dcére slúžilo ku cti bolo, že sa skutočne snažila obsedieť. Celých dvadsať minút.
"Idem za ním."
"Zbláznila si sa?"
"Áno! Zbláznim sa, ak tu budem musieť ešte chvíľu ostať a nevedieť, čo je s ním!"
"Chcel, aby si zostala doma, pri Teddym."
"Je mi fuk, čo chcel!" začala zháňať svoj prútik.
"Ja ti to nedovolím."
"Čože?"
"Nedávno som stratila tvojho otca, nechcem stratiť aj teba!"
"Mami, vži sa do mojej kože! Keby tam niekde bojoval otec, už by si tu dávno nesedela. Chápeš ma!" po pár sekundách som prikývla a rozplakala som sa.
"Ďakujem," objala ma. "Daj pozor na Teddyho. Aj v prípade, že by sa už ani jeden z nás nevrátil."
"To nehovor!"
"Sľúb mi to!"
"Samozrejme, že ti to sľubujem."
"Ďakujem, mami, strašne ti ďakujem. Ľúbim ťa."
"Zlatko." plakala som. Tak veľmi, ako pri tej strašnej správe o Tedovej smrti.
Objímala som svoju dcéru ako naposledy, pobozkala som ju dvakrát na obe líca, a nikdy som ju nechcela nechať ísť. A ona? Ona sa tak isto lúčila so svojim synom. So slzami, no narozdiel odo mňa aj s úsmevom.
"Dúfam, že sa ešte uvidíme, mami. Tak zatiaľ." a zmizla mi spred očí. Vzala som do rúk svojho vnuka a silno som ho objala. Je dosť možné, že o chvíľu bude tým jediným, čo mi na tomto svete zostalo.
*
"Ten-koho-netreba-menovať bol porazený." v Dorinej obývačke sedel nejaký neznámy čarodejník. Ja som na kolenách držala svojho vnuka a odmerane som naňho hľadela. Zakoktal sa.
"U-už pred dvoma dňami. Vaša dcéra a jej manžel to, bohužiaľ, neprežili." bach. Ďalší z rady úderov. Nie som si istá, koľko ich ešte znesiem. Skutočne, čo som komu spravila? Ako som mohla stratiť aj Doru? Ako som mohla pustiť vlastné dieťa v ústrety smrti? Ako som vtedy dokázala čeliť vedomiu, že sa mi pravdepodobne nevráti? Ako som mohla dopustiť, aby Teddy vyrastal bez rodičov? A čo budem teraz robiť? Vždy som si myslela, že som silná osobnosť. Vlastne, vždy som vedela, že som silná osobnosť. Ale každý človek má obmedzenú kapacitu, čo sa príjmu zlých správ týka. Ja už viac neznesiem. Už nie. Zlomím sa ako suchá haluz.
Zjavili sa slzy, najvernejšie spoločníčky posledných dní.
(www- Winter in my heart)
"To...to mi hovoríte len tak?" stále som sa pýtala rovnako odmerane, naoko bez emócii. Pravdou je, že v mojom vnútri bol momentálne celý hurikán emócií. Žiadna matka nechce prežiť svoje dieťa. Je to nevyliečiteľná rana, ktorá sa nikdy nezahojí. Stále mokvajúca. A pomaly vás zabije. Pred očami mi prebehli všetky možné spomienky. Na ňu, keď bola malá, keď mi bezvýhradne dôverovala. Aj na časy, v ktorých svoju dôveru presunula na otca.
"Odpusťte. Úprimnú sústrasť." úprimnú sústrasť? Je to len fráza. Fráza ako "všetko najlepšie" pri narodeninách. Koľko ľudí ju vyslovuje skutočne úprimne? Koľkým ľuďom je skutočne ľúto, že ste v posledných dňoch prišli o celú svoju rodinu? O všetko najdôležitejšie, o všetko, čo vás celú napĺňalo? Už som si vedela zodpovedať otázku, ako som Doru mohla pustiť do boja. Nádej. Celou svojou bytosťou som verila, že sa mi vráti. Tak, ako som verila, že raz sa na prahu mojich dverí znovu zjaví Ted. Celý ten čas som sa živila nádejou a tá mi dodávala silu. Nádej je hnusná suka. Kým ju máte, svet sa nezdá taký zlý, no keď vám ju niekto neodvratne vezme, svet sa roztriešti na milión drobných kúskov, ktoré nejdú poskladať späť. Je lepšie nedúfať. Menej to potom bolí.
*
Ó áno, zast
avil sa tu aj sám veľký Harry Potter a horlivo sa mi ospravedlňoval. Za Teda, za Doru, za Remusa. Všetkých vychválil do nebies. Každé jeho slovo mi znelo ako neúprimná hlúposť, za ktorú by som mu najradšej dala facku. Bol to Harry Potter, chlapec, čo prežil, Vyvolený, ktorý odvrátil hrozbu pre celý čarodejnícky svet. Zachránil ma, mala by som mu byť vďačná. No pre mňa to bol len človek, ktorý rozprával o veciach, ktorým ani trochu nerozumel. Presne taký istý, ako ten čarodejník, ktorý mi prišiel oznámiť Dorinu smrť. Vypočula som ho, to bolo všetko, čo som dokázala urobiť. Navrhol, že ako Teddyho krstný otec, sa oňho postará. To som rezolútne odmietla. Chcel mi zobrať to posledné, čo mi zostalo? Ťažko, chlapče. Ťažko.
avil sa tu aj sám veľký Harry Potter a horlivo sa mi ospravedlňoval. Za Teda, za Doru, za Remusa. Všetkých vychválil do nebies. Každé jeho slovo mi znelo ako neúprimná hlúposť, za ktorú by som mu najradšej dala facku. Bol to Harry Potter, chlapec, čo prežil, Vyvolený, ktorý odvrátil hrozbu pre celý čarodejnícky svet. Zachránil ma, mala by som mu byť vďačná. No pre mňa to bol len človek, ktorý rozprával o veciach, ktorým ani trochu nerozumel. Presne taký istý, ako ten čarodejník, ktorý mi prišiel oznámiť Dorinu smrť. Vypočula som ho, to bolo všetko, čo som dokázala urobiť. Navrhol, že ako Teddyho krstný otec, sa oňho postará. To som rezolútne odmietla. Chcel mi zobrať to posledné, čo mi zostalo? Ťažko, chlapče. Ťažko.*
Po Nymphadorinej smrti som sa cítila ešte horšie než po Tedovej. A to nehovoríme o psychickom stave, skôr o fyzickom. Napadlo mi, že predchádzajúca malátnosť možno nebola len súčasťou hlbokej depresie. Teraz sa zjavila aj bolesť hrude a ťažký kašeľ. Dospelo to do štádia, v ktorom som bola nútená navštíviť Sv. Munga.
A tam som nedostala potešujúce správy.
*
"Stará mama?"
"Čo, chrobáčik?"
"A vedela si moja mama zmeniť aj nos?"
"Vedela."
"Aj uši?"
"Áno."
"Ústa?"
"Tie tiež."
"Prečo ja viem zatiaľ iba vlasy a oči?"
"Lebo máš ešte len šesť rokov. Príde to neskôr." úspechom bolo aj to, že si v šiestich rokoch dokázal vedome meniť vlasy a oči. Síce, talent má mať po kom.
"Kedy?"
"Možno keď začneš chodiť do školy."
"A to bude kedy?"
"Keď na to budeš mať dosť rokov."
"A to bude kedy?"
"Keď ti príde list."
"Príde mi list? Od koho? Poznám iba teba."
"Zo školy. A nepoznáš iba mňa."
"No, áno, krstného otca a tak, ale on mi nemusí písať. Môže prísť."
"Isteže môže."
"Bol u nás minulý týždeň."
"Ja viem."
"Ty ho nemáš rada." povedal to mierne obviňujúco.
"To som predsa nikdy nepovedala."
Videla som v ňom Doru. Keď bola malá, tiež sme viedli podobné, nikdy nekončiace konverzácie. Bolo mi do plaču.
*
"Už mi prišiel?"
"Nie, zlatko."
"Čo ak ten list vôbec nepríde?"
"Nebuď hlúpy, samozrejme, že ti príde. Si čarodejník, len si ešte musíš počkať pár rokov."
"Možno spravili chybu a vyškrtli ma. Alebo na mňa zabudli."
"Kto by už len na teba mohol zabudnúť?"
*
"Teddy, si pripravený?"
"Áno, stará mama."
"Tak ideme." vystrela som k nemu ruku a on sa jej chytil. Spoločne sme sa odmiestnili.
A spoločne sme kráčali po upravenom cintoríne, pomedzi náhrobky, až kým sme neprišli k tomu jednému. Ted Tonks, Nymphadora Lupinová a Remus Lupin. Nie, Tedovo telo sa nikdy nenašlo, čo ma dosť ubíjalo. Takto, keď som sem prišla sama, s cieľom vyžalovať sa mu, pozhovárať sa a mať pocit, že je nejakým spôsobom so mnou, v kútiku mozgu som si uvedomovala, že telo milovaného muža hnije niekde vo svete.
"Starká?" spýtal sa Teddy ticho.
"Áno?"
"Je zlé, že si rodičov vôbec nepamätám?"
"Je to prirodzené, chrobáčik."
"Nie je to správne."
"Nie je to tvoja chyba."
"Chcel by som si ich pamätať."
"Stačí, aby si si pamätal, že ťa obaja veľmi, veľmi ľúbili."
*
V noci som nespala. Nielen kvôli depresívnej návšteve toho hrobu, sčasti aj kvôli dusivému kašľu. Snažila som sa kašľať čo najtichšie, no po desiatich minútach skohŕňania sa dvere na mojej izbe pomaly otvorili. Všimla som si, že na ruke mám trocha krvi, rýchlo som ju skryla pod paplón.
"Stará mama, je ti dobre?"
"Ale áno, zlatko, len trochu kašlem."
"Kašleš už dlho."
"No...možno som trochu chorá." a možno trochu viac.
"Aha."
"Ale už som v poriadku, bež späť do postele."
"Naozaj?"
"Neklamala by som ti." previnilo som sa usmiala. Je milé, že malé deti ten typ úsmevu ešte nerozoznajú.
"Tak dobre." no napriek tomu stále váhavo stál vo dverách.
"Alebo by si dnes chcel spať tu?"
"Možno." tentoraz to už bol úplne iný druh úsmevu.
"Tak poď sem ku mne." keď sa zakutral pod moju perinu, cítila som sa...inak. Už úprimne dobre. Je pekné, keď vás potrebujú.
*
Teddy bol na návšteve u svojho krstného otca a ja som ten voľný čas využila na návštevu Sv. Munga. Sedela som v ordinácii u môjho liečiteľa a čakala. Po pár minútach sa dvere otvorili a on vošiel.
"Mám vaše výsledky, pani Tonksová."
"A?"
"Nemám pre vás dobré správy."
"Myslela som si to. Zhoršilo sa to, však?"
"Bohužiaľ."
"Ako dlho?"
"O to sa nebojte, ešte máte pred sebou pekných pár rokov."
"Definujte pár."
"Presný dátum sa nedá určiť, no odhadujem to približne na desať, ak budete správne dodržiavať liečbu."
"Zrejme je naivné znovu sa pýtať, ale stále nevznikli žiadne inovácie ohľadom liečiv?"
"Je mi ľúto."
"Och. Dobre, ďakujem."
Desať rokov, možno viac, možno menej. A možno presne desať. Mizerné.
*
"Teddy, vstávaj!""Veď už som hore."
"Nie si. Vstávaj, vlak odchádza o hodinu." do kuchyne zbehol môj šestnásťročný vnuk, stále ešte v pyžame a pobozkal ma na líce.
"Stará mama, trochu sa uvoľni. Nalej si whisky, ak ti to pomôže." zasmial sa a sadol si za stôl.
"Odpusti si takéto reči, mladý muž."
"Prepáč. Chcel som ti tým len naznačiť, že máme kopu času a nie je nutné, aby si na mňa zvyšovala hlas."
"Zjedz svoje raňajky a choď sa konečne prezliecť."
"Ako rozkážeš."
*
Akonáhle sme prešli bariérou, Teddy nadšene zamával na skupinu svojich priateľov a už sa nemohol dočkať, kedy nastúpi do vlaku. Rýchlo sa ku mne obrátil a usmial sa. Chápala som to, aj keď tie mesiace, kedy nebol doma, boli pre mňa strašné. Dlhé osamelé večery plné smutných spomienok.
"Tak, stará mama, vidíme sa na Vianoce."
"Áno, a nieže budeš vymýšľať, rozhodne nezostávaš na Rokforte."
"To by som ti nespravil." zaškeril sa. Objala som ho, dlho.
"Budeš mi chýbať, ty nezmar."
"Ja viem," zasmial sa. Milovala som na ňom ten optimizmus, tú typickú mladosť. Aj ten jemný narcizmus. To prichádza s tým, keď si svoje telo môžete upraviť do takej podoby, akú len chcete.
"Napíš mi niekedy."
"Sľubujem."
"Sľubuješ vždy a nikdy nič z toho."
"Teraz sľubujem dvojnásobne, rozhodne ti napíšem."
"Dobre. Bež už, lebo zmeškáš." ešte som ho pobozkala na líce, počkala, až kým nenastúpil a pobrala som sa k bariére.
-
(www- Flames)
Sľub dodržal, skutočne mi raz za čas napísal. Posledný z listov som si však už nestihla prečítať. Po nezvyčajne silnom záchvate kašľa a nejakej tej krvi na kuchynskej linke som totiž zrejme odpadla.
A prebrala som u Munga. Som oficiálne hospitalizovaná. Krásne. Aj tak si však myslím, že to veľmi platné nebude. Dýchala som ťažko a každý ďalší nádych bol enormnou námahou. Po chvíli sa do mojej izby vrútila sestrička a celá natešená mi oznámila, že som sa prebrala. Vážne? Kto by to bol povedal. Merlin.
"Hneď ohlásim vášho liečiteľa." tento oznam som zanechala bez odpovede a ona odišla. A o pár minút, alebo hodín, možno aj o rokov, neviem a je mi to jedno, prišiel môj liečiteľ. Niečo mi hovoril a ja som ho veľmi nepočúvala, zachytila som len slovné spojenia kritický stav, upovedomenie rodiny a lieky proti bolesti. Ak to už bolo všetko, čo pre mňa mohli spraviť, fajn.
Zaspala som.
A keď som sa znovu prebrala, v kresle pri mojej posteli spal Teddy a ja som si nevedela predstaviť nič krajšie, čo by som pred smrťou mohla vidieť. Usmiala som sa sama pre seba a sledovala som ho, až kým sa nezobudil, opätovne to mohli byť aj hodiny a roky, pojímanie času už nebolo dôležité.
"Stará mama? Ako ti je? Mám zájsť pre liečiteľa? Alebo ti mám niečo doniesť?" vystrašene ma sledoval. Tentoraz som sa usmiala preňho.
"Čo tu robíš?" vystrašený výraz vymenil za prekvapený.
"Síce neviem, prečo si o mne myslíš, že som taký naničhodný vnuk, ktorý by ťa nechal samu..."
"Skôr som myslela, ako si sa sem dostal."
"Dumbledore mi sem dovolil prísť a zariadil mi prenášadlo."
"Ach. A vieš mi povedať niečo o tom, ako som sa sem dostala ja?"
"Našiel ťa krstný otec." cha. Trochu bizarné.
"Čo odo mňa chcel?"
"To neviem." chcela som mu položiť ďalšiu otázku, viac pre to, aby som počúvala jeho hlas, než slová, ktoré hovoril, no prerušil ma kašeľ.
Krv na vankúši.
Teddy sa rýchlo postavil, vybehol z miestnosti a vrátil sa s liečiteľom.
Môj testament bol spísaný už dávno, všetko, čo mám, bude po mojej smrti Teddyho. Všetko teda bolo pripravené, stačilo len umrieť. Dosť ma mrzelo, že Teddymu nemôžem na rozlúčku povedať všetko, čo som chcela. Ale som si istá, že minimálne tú najpodstatnejšiu vec vie aj sám.
V mojich posledných minútach som uvažovala nad tým, prečo som svoj život dobrovoľne neukončila už dávno. Môj príbeh je ťažký aj na počúvanie, nie ešte na prežitie. No samovražda mi pripadá sebecká, vždy tu bol niekto, pre koho som bola užitočná a potrebná. Druhým dôvodom možno bolo, že som zakaždým dúfala, že sa situácia zlepší. A chvíľkovo sa zlepšila, vďaka Teddymu, no globálne bola po všetkých tých úderoch stále zlá.
Či by som si svoj život chcela s niekým vymeniť?
Niektoré časti určite.
No ak by bolo možné prežiť si buď odznova tento alebo nejaký úplne iný...volila by som ten môj.
Comments
V tejto chvíli ťa vážne neznášam! Revem ako malé dieťa. Nie, nezveličujem. Skutočne revem. Bola to krásna jednorázovka, som ti vďačná za to, že si mi takto priblížila Andromedu a Teda, pretože som im nikdy nevenovala veľkú pozornosť. Tie avatary v článkoch boli perfektné, strašne sa mi to páčilo. Pesničky tak isto. Som rada, že si to dala na blog mohla som si to prečítať, pretože je to vážne krásne. A tá veta na konci sa mi veľmi páči. To je tá, čo si povedala, že bude strašné klišé, či si to prepísala?
Och, idem sa vysmrkať a idem ti vynadať.
Dúfam, že som ti už povedala, ako strašne rada mám tvoj štýl písania :) Hlavne tie dialógy - neskutočne obdivujem, že dokážeš celú atmosféru vystihnúť len dialógom. Aj ja chcem také vedieť
Tak nejak si ho predstavujem :)
Teraz, keď som si to celé prečítala, som si uvedomila, že Andromeda to mala z troch sestier Blackových v živote najťažšie. Naozaj, nikdy ma to predtým nenapadlo. Strašná som, čo už so mnou :) Ale inak je to naozaj pekne napísané - hoci by som pri Dromede použila trošku tej "upper class speech" (či ako to nazvať). Ale zase, keď vezmem v úvahu, že svoju rodinu naozaj nemala rada, tak to tam nejako neprekáža
Každopádne, veľmi sa mi to páčilo! <3 Naozaj! A milujem ťa za to, ako si zobrazila Tedda Juniora
Nádherné Vianoce aj tebe! ;)
A priznám sa ti, nejdem to čítať teraz, ale si ma príjemne nabudila. Tuším že ten pocit, keď máš niečo strašne dlho neukončené, poznám. (:
A nepôdem ťa zoťať! Ani to nikdy nemám v úmysle! Iba to tak asi vyznie... Banality, pff. Ale pri tebe sú to vždy len detaily. Pričom keď čítam niečo zlé, paradoxne sa mi to kritizuje ťažšie. Tam proste nemám čo vytknúť, celé je to pošahané, ani hlavu, ani pätu, gramatických prešľapov jak nasráno. A potom prídem k tebe, kde sa to celé číta úžasne, akurát tie jednu-dve banality spomeniem (plus neviem sa vyjadrovať) v komente, ani neviem prečo, načo.
Nie .Ešte nechcem aby sa to skončilo :( Tak ako som sa ponáhľala k čítaniu tejto poviedky , je mi teraz ľuto , že už nemam čo čítať . Rebelov v rodine Blackovcov som vždy obdivovala a je úžasné , že som si mohla prečítať podrobnejší opis života Andromedy Blackovej. Je jasné, že Rowlingová nemohla do knihy vsunúť celé životné príbehy každej postavy ,ale niekedy je toho až skľučujúco málo. Ako vždy to bolo úžasné , srdcervúce a aj napriek tomu som mala úsmev na perách po celý čas .
Tak poprvé, ženská, ten soundtrack ma dorazil. Úplne. A porevala som si. A ďakujem ti. Lebo neviem, či som niekedy niekde vôbec videla nejakú poviedku s Andromedou v hlavnej úlohe. A síce ja som si ju predstavovala trochu inak (myslím povahovo), napísané to bolo krásne a teraz aj ja mám v sebe taký menší hurikán emócií, hoci u mňa sú to len tie kladné (ak sa clivosť počíta za kladnú
). Trochu mi vadil Dromedin vzťah k Harrymu - stále som čakala, že na konci to vylepšíš. Of course, že jej postoj chápem, ale čakala som od nej trochu viac láskavosti. Ale zase Ted/dy (obaja) boli skvelí, Remus rovnako a Dora proste dorovská 
:) Zbožňujem ťa, vieš o tom? :) :-* A tá hudba k tomu... áách, toto je tá pravá vianočná nálada! :) Len ťa prosím Nells, napíš ešte niečo podobné! Prosííííím 
neviem najst vhodne slova. prva cast mi strasne pripomenula tvoju tvorbu, proste typicke tvoje frazy a aj charaktery postav. neskor to zacalo byt zaujimavejsie, velmi sa mi pacilo ako to bolo urobene vo forme utrzkov. take najdolezitejsie zablesky zo zivota... parada. potom, ked zomrel Ted, usla mi nejaka ta slza, dve. naozaj si to super napisala, vystihla. potom, ked priznala, ze Remus je dobry chlap, tiez mi nejaka ta slza usla. a ked sa lucila s Dorou, koniec
strasne super to bolo napisane, THUMBS UP !!!! podla mna najlepsie, co si kedy napisala. paradickovske. LOVE IT
a este by som chcela dodat, ze som si nikdy nepredstavovala pohlad Andromedy na Harryho, mam na mysli tu cast, ked s Hagridom pristali v zahradke. teraz, ked som si to citala v tvojom podani, uvedomila som si, ze si to presne vystihla. tie pocity, ze Harryho vlastne ani nema rada. cele si to uplne najviac vystihla. uznavam ta.
Nell, dostala si ma. Wau. Proste wau. Príbeh, ktorému patrí veľké P. Je tak dobre ukončený, že k nemu nie je čo dodať. A bola by som sprostá, keby som chcela hľadala niečo na vytknutie.
Andromeda bola postava, s ktorou som sa nie úplne stotožnila, ale chápala som ju. Ďakujem za jej rozprávanie, fakt stálo za to.
Dúfam, že sa nikto z komentátorov neurazí, keď poviem, nech idú do riti. Mňa by to nasralo, ale...nech! Hudba mi dohrala pred poslednou vetou. Poslednú vetu som si prečítala v tichu a malo to taký efekt, že som sa len 5 minút pozerala na obrazovku, 10 minút som revala, 3 minúty som len tak zbežne pozrela na druhé komentáre ďalších sedem minút som revala a až teraz som sa nejako uchýlila k napísaniu komentára. Touto poviedkou si zmenila celý môj postoj k Potterovi. Niežeby som Harryho ako postavu niekedy zbožňovala, ale fakt je to debil! Kolosálny debil, za ktorého muselo umrieť príliš veľa ľudí. áááá! Neznášam ho! Merlin, idem zas revať. Keď budem schopná napísať k tomuto niečo zmysluplné, napíšem... o.O
Síce to nie je ani zďaleka všetko, čo by som k chcela k tejto poviedke povedať, ale aspoň v skratke: Jednoducho krása. Už som dávno nečítala niečo tak pekné a vydarené. Bolo to maximálne originálne a hlavne skvelo napísané.